Rodinné zvykoslovie
Rodinné zvykoslovie
Krst
Po krstných obradoch priniesla krstná matka domov pokrstené dieťa. Pri dverách sa pozdravila: „Pochválen Pán Ježiš Kristus! Doniesli sme vám z pohana kresťana.“ Matka dieťaťa totiž nešla na krst, ale až na tzv. úvod – očisťovanie do kostola v niektorý robotný deň. Stála so sviečkou v ruke pod chórom s kňazom.
Svadba
Snúbenci museli oznámiť svadbu rodičom aspoň rok dopredu. Bolo treba totiž šetriť vajíčka či sušiť cibéby do calty. Taktiež bolo treba chovať svine a husi aspoň 3 týždne kŕmiť. Ohlášky v kostole bývali 3 týždne pred sobášom. Svadby sa konali najčastejšie cez fašiangy, kedy bola zabíjačková sezóna, alebo na jeseň, v čase mladých vín.
Tri – štyri týždne pred svadbou išli snúbenci pozvať ako prvých krstných rodičov z oboch strán. Krstný otec bol starý svat, čo označovalo svedka. Poprosili ho, aby povedal rozlúčkovú reč.
Vo svadobný deň, asi dve –tri hodiny pred sobášom, šli družbovci peši po dedine pre krstných rodičov. Odviedli ich do nevestinho svadobného domu. Takto priviedli i ostatných hostí a napokon išli i oni pre svoje družičky. Nevesta dala družičkám kyticu a družbom pierko a ženatým rozmarín, najväčší, samozrejme starému svatovi. V nevestinom dome zjedli varenú klobásku s horčicou, chrenom a chlebom alebo jelítko, jatrnicu – krvavničku s chlebíkom a kyslou uhorkou.
Asi hodinu pred sobášom prišla na rad odobierka. Vtedy ženíchovi rodičia a krstní rodičia prišli do nevestinho domu. Ostatní ostali na dvore. Po pohárku pre starších si rodičia sadli na stoličky. Starý svat povedal privítanie, ktoré pozostávalo z čítania zo Svätého Písma ( Tobiáš 5, 6-24 a 6,10-22). Nevesta si kľakla na ručník pred rodičmi: „Milí rodičia, ďakujem vám, že ste ma vychovali a prosím vás, odpustite mi, ak som vám niečím ublížila.“ Rodičia jej dali na čelo krížik a odpovedali jej: „Nech ťa Pán Boh sprevádza tvojím nasledujúcim životom.“ Kľakla si pred ženíchových rodičov a preriekla: „Ďakujem vám, že ste syna vychovali a mne ho za muža dali.“ I títo ju požehnali, tetky si poplakali a ženích urobil to isté. Obrad ukončil opäť starý svat: „Vydáme sa v mene Božem na cestu.“ Nastúpili si do sprievodu. Prvá išla cigánska hudba, druhé deti, za nimi ženích s najstaršou družičkou, slobodní, nevesta s najstarším družbom, starí svatovci, ostatní a na konci rodičia. Po sobášnych obradoch, ak bol ženích z inej dediny, ho čakali miestni mládenci. Natiahli cez cestu reťaz a musel im zaplatiť za nevestu.
Ešte pred samotným sobášom sa pred svadobným domom hrali deti, ktorým z neho vyniesli caltu. Keď došli svadobčania od sobáša do nevestinho domu, kuchárky ich privítali medzi dverami a hodzili o zem tanírek, ktorý musel ženích zmetať a až potom mohli vstúpiť do svadobnej miestnosti. Na tanírku bolo víno, dve kocky cukru a dve kocky chleba. Podali im to so slovami: „Tu vám dávame chléb, aby vám nikedy nechýbal a cukr, aby ste mali život taký sladký, jak cukr.“ V neskorších časoch naliali do pohárka pálené a do druhého vodu. Nevesta so ženíchom si museli vybrať. Tanier hodili o zem, keď novomanželia zdvihli pohárky.
Svadobčania sa usadili. Onedlho sa však postavili a pomodlili Otčenáš, Zdravas, Sláva. Pripili si na zdravie, poštrngali a opäť si posadali. Svadobné jedlo tvorili tri chody. Ako prvý jedli kurací perkel s trhancama – nokama. Na stole boli položené koláčiky a pagáčiky. Ďalšie chody už tvorili večeru a jedli sa až okolo 11 hodiny v noci. Súčasťou hlavnej hostiny bola slepačá polévka, po ktorej nasledovali rízky – mäso vysmážané ze šalátem zemákovým. Potom zjedli pečené maso zo zemáky a z ohárkem a napokon dusenú kapustu s knedlú a s mäsom. Hostia si nechávali polievkové taniere na všetky jedlá, nakoľko bol nedostatok riadu. Pri podávaní každého jedla sa recitovala osobitná básnička. Napríklad:
Tu sa nese polievočka,
je v nej kohút aj sliepočka,
hodne dlhé rezance,
z husi droby a melence.
Pozor dajte na kostičky,
na rebierka, na nožičky,
by vám v krku neostali
a paru vám nezapchali.
Budete ju potrebovat,
pri tanci si odfukovat.
Alebo:
Tu je chren,
včera som ho strúhal po celý deň.
Až prišiel na mňa plačlivý sen.
Jestli aj tu neveste a družičkám bude do plaču,
dáme im zahrať nech sa vyskáču.
Keď sa hostia najedli, asi o hodinu, odišli do sály - sóla. Spievalo sa, hudba hrala, ľudia tancovali. Priniesli sa tam zákusky a pagáčky. Sem prichádzali aj ženy, ktoré sa prišli len pozrieť – tzv. kukačky. Aj tým vyniesli caltu, ale v celku, nerozkrájanú. Kukačky si samy odkrojili. Calty sa dávali tiež ako výslužka. Počítalo sa štvrť calty na jedného hosťa. Na stôl položili víno, pagáčiky a koláčiky. Nakoniec mali nevesta so ženíchom sólo. Ostatní stáli okolo v kruhu. Zahrali ten tanec, ktorý ženích najlepšie ovládal. Postupne ženích s nevestou tancovali s ostatnými. Vrátili sa späť do nevestinho domu a nasledovala večera. Jej chody sú vymenované vyššie. Starší ľudia všetko jedli lužičkou, hoci mali k dispozícii príbor. Neveste a ženíchovi otočili tanier, vraj nesmú jesť. Neskôr im však predsa dali, ale jedli zo spoločného taniera. Počas podávania jedla postavili malé dievčatko na stoličku a prednieslo báseň:
Naša nevesta je bohatá,
celé srdiečko má zo zlata.
V očiach jej svietia hviezdičky,
v ústach má zlaté perličky.
Ženích je tiež bohatý,
na šatách mu neni vidieť ani záplaty,
ani kolená,
nevesta bude blažená.
Nevesta je ruža,
preto išla za muža.
Ženích je z ruže peň,
bude šťastný celý deň.
Keď dá dobrý Pánboško,
bude šťastný tatuško.
Pred polnocou – po večeri sa vyberalo do venca -havrankovalo. Medzitým chlapci nastokli na vidličku citrón a špendlíkom k tomu pripli peniaze so slovami: „Havranku, havranku, uhni mi na stranku, a vy dzeci k peci, mládenci k pannám a mužaci k ženám. Abych sa ja k mladej nevesty dostal. Výslužka malá, ale poctivá, od krstných rodičov ................. poslaná.“ Pri vyberaní vždy chlapci povedali s humorom, na čo použijú konkrétnu časť peňazí, napríklad na plienky. Týmto chlapcom ponúkli vínka. Ak im nedali, bolo počuť: „Sme tu jak u suchánkú.“ Družička tie peniaze zbierala a napokon povedala: „Nevesta a ženích vám za tento darček ďakujú.“ Povyberalo sa od všetkých, krstná dala väčšinou 1000 korún, ak im kúpila obraz nad posteľ, dala len 500 korún. Družičky dávali napríklad 300 korún. Spievalo sa:
Naša mladá nevesta išla na Cajlu na hody,
spadol jej prstienok do vody.
Chytili ho pezinskí minári,
ti zanho mnohy pýtali.
Neni im ho možne zaplatiť,
sú nútení nás pekne poprosiť.
Že by ste tak dobrý boli
vaše srdce naklonili,
štedré ruky otvorili
a im prstienok vymenili.
Po vybraní nasledovalo poďakovanie:
Naši novomanželia skazujú vám dobrý večer vinšovať
a nastokrát pekne ďakovať,
že ste vy tak dobrí boli
prstieník im vymenili
ak oni sa vám chcú za to odslúžiť,
až vy budete synkov ženiť a dcérky vydávať.
Až by sa vám odslúžiť nemohli,
nech sa vám odslúži sám Pán Ježiš
v královstve nebeskom.
Ak naša mladá nevesta tieto peniaze chce dostať,
musí ženícha desať razy bozkať.
Po polnoci sa vrátili do sóla, kde sa začepovala nevesta. Pred očepením prišlo dievča prezlečené za škaredú cigánku s panenkou a tvrdilo, že je to ženíchovo dieťa. Družičky vytvorili kruh okolo nej a spievali:
Už si ty, Andulko,
už si ty naša,
už sme zaplatili od tvojho sobáša.
Už sme zaplatili dvadsaťštyri groši,
už ťa nám, Andulko, nikto nevyprosí.
Ženíchovi dali klobúk a pero (alebo masteničku, či zvädnutý rozmarín) a neveste ručník so zaviazanou hanáčkou. Krstná matka hodila veniec najstaršej družičke, lebo tá sa mala prvá vydať. Počas samotného začepenia – snímania venca z hlavy nevesty družičky spievali:
Od Buchlova vétor veje,
našej Andulke veniec bere,
včera nevesta, dneskaj žena,
dnes večer budeš začepena.
V dávnejších časoch namiesto tejto piesne spievali Nechoď šuhaj cez naše zahrady... Nasledovala pieseň:
Ja som išla okolo častovského kostolíčka,
stretla som tam mladeníčka meno ...........
a sa ho pýtam, čo tu hľadáš.
A on mi odpovedal:
„Hľadám tu kvítek poľný,
čo je mójmu srdcu rovný.
Ale našiel som tu rozmarín zelený,
čo má naša nevesta vienok upletený.
Naša nevesta veneček z hlavy skladá,
na nový čepiec sa vzmáha,
kto jej móže, nech jej napomóže,
a ja jej napomóžem,
jak najlepšie móžem.
Po začepení nevestu i ženícha družbovci dvihli na stoličkách. Spočiatku boli otočení oproti sebe, pred zdvihnutím ich obrátili k sebe. Obaja si museli prekrížiť ruky, vypiť, pobozkať a pohárek hodzit na zem. Nevesta musela črepy pozmetat a družba pozbírat. S nevestou si po začepení musel zatancovať ako prvý ženích. Potom si ženích zatancoval s najstaršou družičkou a nevesta so starším družbom. Postupne sa pridávali ostatní svadobníci. Niektorý z chlapcov si nasadili ručník a fertuchu a pýtal ženícha o tanec.
Do rána sa hrali rôzne tanečné hry, napríklad Spiegeltanec (zrkadlový tanec). Utvoril sa kruh a jeden človek sedel na stoličke v jeho strede. Družba doviedol niekoho opačného pohlavia za chrbát sediacej osoby. Tá sa mala pomocou zrkadla rozhodnúť, či bude s tou osobou tancovať. Tancoval sa aj metlový tanec. Musel byť pri ňom nepárny počet tancujúcich, lebo jeden tancoval s metlou. Potrepal metlou a hodil ju o zem. Každý si musel nájsť nového partnera. Vďaka týmto hrách sa lepšie spoznali obe rodiny a mohol zatancovať každý s každým.
Kuchárky medzitým poprinášali v kýbloch kávu alebo meltu a v hrnkoch ju podávali svadobčanom. Svadba sa končila ráno o piatej – šiestej hodine. V svadobnom dome sa nadránom podávalo bravčové pečené na studeno, chlebík, uhorka a v bohatších rodinách i husacina.
Pohreb
Hneď po úmrtí zastreli zrkadlo bielym obrusom. Viselo medzi dvoma oblokmi, pod ktorými bol stôl. Na ten priniesla z kostola kostolníčka dva čierne svietniky a kríž. Na veko rakvy pripevnila kríž. Hodiny vyniesli von. Okná sa zatemnili (najmä v lete). Mŕtveho umyli, poobliekali a vyložili na plachtu na posteľ. Periny dali nabok. O 4-5 hodín priniesol truhlár rakvu. Mŕtveho prehliadol lekár, alebo za Rakúsko – Uhorska prehliadač mŕtvol.
Muža obliekli do tmavých svadobných šiat, ktoré si šetril a používal ich len v nedele a sviatky. Ženu obliekli do kroja s čepcom a tylangrovým ručníkom. Telo vložili do rakvy a položili naň šterflung – posmrtnú plachtu. Prevísala asi 40 cm po bokoch rakvy. V dĺžke tváre ju prestrihli, aby bolo vidieť nebožtíka. Do rakvy vložili obrázky, kvetinky, na ruky ruženec, modlitebnú knižku, niekedy aj drevený krížik (najmä členom III. rádu sv. Františka), dieťaťu obľúbenú hračku... Počas troch dní chodili ľudia mŕtveho kropiť cez deň. Domáci spali v kuchyni, v druhej izbe alebo u príbuzných. Ľudia im nekondolovali, iba povedali: „Pán Boh vás poteš.“
Po smrti ležal mŕtvy tri dni v prednej izbe pri horiacich sviečkach. Pod rakvu dali kýble vody, aby bolo mŕtve telo v chlade, čo bolo náročné najmä v lete. Večer sa v kuchyni modlili za mŕtveho príbuzní modlitbu svätého ruženca. Pred začatím pohrebu rakvu zatvorili a vyniesli na dvor, kam prišiel pochovávajúci kňaz s miništrantmi. Mal oblečenú superpelíciu s čiernou štólou, prípadne aj čierny pluviál. Počas obradov pokropil a okiadzal rakvu. Po odbavení pohrebných obradov sa sprievod vydal na cintorín cez celú dedinu. Na čele sprievodu kráčal miništrant s krížom, za ním mládež, muži, kňaz, rakva, príbuzní a ženy. Rakvu na márach neniesli trogari, ale príbuzní (bratanci, synovci, ak to bol mladší človek aj kamaráti). Vdovu viedli synovia, za nimi išli svatovci so ženami. Susedia a kamaráti išli už bez žien. Pred kňazom išiel organista, vedľa kňaza dvaja miništranti s incenzom a tymiánom. Za krížom išli deti s pani učiteľkou. Počas celého sprievodu sa zvonilo z veže. Po pohrebe sa vrátili pohrební hostia do domu, kde ich čakala skromná karmina: pagáčiky, bryndza, slané rožky, neskôr okolo bryndze poukladali i salámu. K dispozícii bol i chlieb a v zime aj varené víno.
Pohrebná omša sa slávila až v ten deň, kedy sa slúžievala obyčajne. Často to bývalo na druhý deň. Odslúžil ju pán kaplán, alebo pátri kapucíni. Do stredu kostola sa položila tumba – rakva prikrytá čiernou plachtou, na ktorej bola položená lebka, kosti a kríž. Okolo nej svietili sviečky na svietnikoch. Išlo o tzv. Requiem s Liberou. To sa slávilo taktiež na 1. výročie smrti.