Púte
Púte Cajlanov do Mariatálu
Mariatál (z nemeckého Maria thal, dnes Marianka) je najstarším mariánskym pútnickým miestom na Slovensku. Od dávnych čias sem putovali pútnici zo západného Slovenska, Rakúska, Maďarska a Moravy. Púte chodievali dokonca až z Bánoviec nad Bebravou. Pútnické miesto spravovala spočiatku rehoľa Pavlínov a po ich zrušení cisárom Jozefom II. diecézni kňazi. V roku 1927 správu farnosti prevzala nová kongregácia bratov tešiteľov z Getsemani, ktorá tu pôsobila do zrušenia reholí v roku 1950. Od tohto roku sa farnosti opäť ujali diecézni kňazi, ktorí ju spravovali až do roku 1989 s krátkou prestávkou v roku 1968, keď sem nakrátko prišlo zopár Tešiteľov. Od roku 1989 sú opäť správcami pútnickeho miesta tešitelia. Pútnikov oddávna priťahuje prastará soška Panny Márie tálenskej a Svätá Studňa. Pomenovanie Mariatál označuje „Máriino údolie“, čiže údolie s kostolom, kláštorom, kalváriou a kaplnkami, zatiaľ čo pomenovanie „Marianka“ pomenúva samotnú obec.
Do Mariatálu prichádzali každoročne v procesiách
Keď prišla púť okolo 15. hodiny nad obec Marianka, sprievod sa opäť zoradil. Modleník išiel popredu do kláštora, odkiaľ priviedol kňaza – pátra alebo brata – frátra s dvoma miništrantmi a krížom, ktorí ich doprevádzali na pútnické miesto. Procesia vošla do kostola, kde modleník predspevoval pieseň „Vykvitla ruža v mariatálskom chráme“ a pomodlili sa. Panny vykonali prostráciu ako pri kňazskej vysviacke – ľahli si na zem. Predtým si však urobili venčeky z červeného smreku. Pútnici sa odobrali zabezpečiť si nocľah v hostinci alebo na inom mieste. Nasledovala spoveď. Hoci boli vyzvaní, aby sa vyspovedali doma, mnohí chceli dodržať tradíciu a vyspovedali sa v Marianke. Potom si procesia vykonala pobožnosť krížovej cesty na Kalvárii. Deti sa tešili najmä na stánky s rôznymi suvenírami. Večer sa všetci zišli na „anjelskú procesiu.“ Bola to procesia z kostola ku Kaplnke sv. Studne a naspäť. Nakoľko už bola tma, všetci držali v rukách zapálené sviečky. Zastavovali sa po ceste pri všetkých kaplnkách. Počas procesie sa spievala pieseň „Anjelským pozdravením zvon sa ozýva.“ Pri slovách „AVE, AVE, AVE MARIA“ všetci zdvihli svoje sviečky vyššie. Po procesii sa pútnici odobrali na odpočinok. Počas noci bola kostol otvorený, aby v ňom mohli ľudia prenocovať.
V nedeľu bolo pre pútnikov pripravených hneď niekoľko svätých omší. Prvé sa konali o 5. a 6.hodine, o 9. hodine bola maďarská sv. omša pri Kaplnke sv. Anny. Väčšina, medzi nimi aj naši pútnici, sa však zúčastnila slávnostnej sv. omše o 10. hodine pri Lurdskej jaskyni. Celebrantom bol zvyčajne svätiaci biskup Trnavskej apoštolskej administratúry: msgr. Pavol Jantausch, msgr. Michal Buzalka alebo msgr. Ambróz Lazík. Toto sa konalo na sviatok Narodenia Panny Márie (8. septembra), kedy zvyčajne Cajlania chodievali na púť. Niekedy chodievali už v auguste, kvôli oberačkám. Vtedy sv. omšu celebroval miestny prior. Nakoľko tam bol už od roku 1936 kvalitný rozhlas z Londýna (stál 45 914 korún, mikrofóny 1480 korún), celé údolie bolo ozvučené (40 000 pútnikov). Po sv. omši sa všetci prítomní pomodlili litánie pri jaskyni. Ak prišli v auguste, litánie sa modlievali až o 14. hodine v kostole. Po ich skončení sa najedli, nabrali si vody do fliaš a išli sa „rozlúčiť s Pannou Máriou.“ Zavolali aj jedného z miestnych kňazov, ktorý im dal Eucharistické požehnanie. Tento kňaz ich aj vyprevadil z obce, ako ich vítal pri príchode. Nad dedinou opäť zbalili zástavy a išli roztratene až po Biely kríž, kde sa napili vody a zjedli prinesené jedlo. Pozostávalo najčastejšie z hrozna, vyprážaného kurčaťa, zavinákov či hroznovej štúdle. Obľúbené boli i mariatálske polievky s mrkvou a domácimi rezancami, ktoré si pútnici kupovali za korunu. Pred Pezinkom sa opäť zoradili. Do Grinavy ich išli čakať Cajlania, ktorí neboli na púti a sprevádzali ich až do kaplnky na Cajle, kde sa pomodlili a poďakovali. Tu zaspievali „Dobrú noc Mária prajeme tebe, za patrónku volíme tebe.“ Pred kaplnkou podávali ruky tým, čo neboli na púti so slovami: „Aby ste boli účastní Panny Márie tálenskej a Svatej Studny.“ Rozdali aj obrázky, pohľadnice a pátričky, ktoré v Mariatáli kúpili. Cajlania chodili na púte osobitne aj po roku 1947, keď bola Cajla pričlenená k Pezinku.
Spoločná púť sa podarila pánu dekanovi Vendelínovi Krištúfkovi až v roku 1947, keď objednal vlak a išli Cajlania s Pezinčami a obyvateľmi iných obcí na Staré Hory. Okrem pútí do Mariatálu a na Staré Hory sa organizovali i púte do Šaštína. Cestou sa zastavili pri Svätých schodoch vo Františkánskom kostole v Malackách.
Nezachovali sa nám správy o počte pútnikov z dávnejších čias. Najdôveryhodnejšou správou je záznam farára Jozefa Talčíka z roku 1862. Vtedy do Mariatálu prišlo 29 214 ľudí. Z Pezinka v tom roku prišlo 850 ľudí, z Cajle 45 a z Grinavy 80. Sledujme však púte v rokoch 1939 – 1944. Dňa 21. júna 1939 do Mariatálu putovalo 120 detí z Cajle so svojimi učiteľmi a kaplánom Čepčekom, 7. 9. 1940 prišla pezinská púť aj so svojim kaplánom. V ten istý deň prišli do Mariatálu i Cajlania. Po sviatku Narodenia Panny Márie 26. septembra 1943 navštívili Mariatál Cajlania so svojou hudbou aj napriek daždivému jesennému počasiu.
Po roku 1944 už nasledovali vojnové udalosti, pre ktoré sa museli veľké masové púte odložiť. Niekoľko sa ich však aj napriek tomu uskutočnilo. Veľká púť sa konala v roku 1947. Vtedy