Hody na Cajle
Hody
Hody sa na Cajle slávia každoročne 14. septembra na sviatok Povýšenia sv. Kríža. Tomuto tajomstvu je totiž zasvätený miestny kostol. Všetky domy boli na tento sviatok čerstvo vybielené a priestranstvo pred nimi dôkladne vyčistené. Ak by to niekto zanedbal, bol by v hanbe pred celou dedinou. Hody boli vždy hodmi aj v tých najchudobnejších chalúpkach.
Príchod hodov bolo možné poznať aj podľa veľkého úbytku husí, ktoré sa vo veľkých kŕdľoch pásli na poliach a lúkach. Hody z nich však prežili iba niektoré. Ich ošklbané a nasolené telá putovali do domácich murovaných pecí. Okrem tejto nevyhnutnej pochúťky gazdinky upiekli i koláče – hodovníky. Väčšinou išlo o makovníky, orechovníky a syrovníky-
Ak 14. september padol na iný deň v týždni ako na nedeľu, oslavovali sa v tento deň tzv. malé hody. Predpoludním sa konala v kostole svätá omša, ktorej sa zúčastnili aj žiaci miestnej školy. Na ich veľkú radosť sa v tento deň nevyučovalo. Večer bol hodová zábava.
Nasledujúcu nedeľu sa už konali veľké hody. Návštevníkov vítali dva máje. Prvý bol postavený pred kostolom a druhý vedľa slavobrány pri vchode do dediny. Slávnostnú svätú omšu slúžil pezinský pán farár v záhrade pri kostole (bývalý cintorín) na kamennom pódiu. Organ nahradila miestna dychová hudba. Po skončení sv. omše pri Falkovej pekárni nastúpili do radu v plnej paráde miestni hasiči a vojnoví vyslúžilci – veteráni. Za pomoci kolegov zo susedných obcí a za zvukov rezkého pochodu dychovej hudby predviedli obecenstvu svoju povestnú hodovú defilérku.
Popoludní sa Cajlania so svojimi hosťami presunuli do Bauerovej záhrady, kde si pozreli verejné vystúpenie Slovenského orla, ktorým taktiež pomáhali kolegovia z Pezinka a Šenkvíc. Cvičenie taktiež oživila dychová hudba. Nasledoval futbalový zápas s niektorým mužstvom z blízkeho okolia. Cajlania ho museli, samozrejme, vyhrať.
Deti sa tešili na kolotoče a veľké množstvo stánkov, kde sa predávali rôzne píšťalky, trúbky, panenky a perníkové koníčky. Deťom zvyčajne platili krstní rodičia. Kolotoče poháňala ľudská sila. Na hornej plošine totiž dookola usilovne kráčali chlapci, ktorí držiac sa drevených brvien, dávali kolotoč do pohybu. Po piatich kolách zišli dolu a mohli sa bezplatne previezť. Postavené boli pred domov cajlanského kováča Viliama Kindera. Hudbu zabezpečoval verklík.
Hodové tanečné zábavy bývali najmenej tri. V sobotu predhodová, v nedeľu hodová a v pondelok pohodová. Tej pondelňajšej sa zúčastňovali najmä tunajší, ale nielen mládež, ale aj ženáči. Pri týchto zábavách zvyčajne prichádzalo k rôznych šarvátkam. Cajlanskí mládenci si totiž nenechali len tak prespolnými vyzvŕtať cajlanské dievky. Nejeden z nich preto musel predčasne opustiť sálu s tanečnicou a utekať domov za hlučného sprievodu domácich. Istý