Vápenníctvo
Vápenníctvo
Cestou na Babu, pri odbočke na Rybníček, sa nachádzajú zvyšky bývalých vápenných pecí. Vápno sa pálilo v cajlanských horách z vápencového kameňa, ktorý sa dovážal z Horného kameňolomu. Vápenníctvom sa zaoberali najmä Hanúskovci, prezývaní Vápenníci, Benčúrik, ale aj ďalší. Ako robotníci vo vápenných peciach pracovali Jánoš, Sobota, Ištók, Mečír, Jozefík a mnohí iní...
Vápenné pece boli vyhĺbené do svahu a najväčšia hĺbka bola asi
K peci viedli dve cesty. Horná vo svahu nad pecou, a dolná, pri rošte spredu. Na dolnej ceste sa ukladalo drevo a z hornej sa ukladal kameň a tehly. Vypálené vápno sa vyberalo zvrchu do košov. V peci musel horieť silný oheň 24 hodín, aby sa kameň dobre prepálil a aby vápno bolo kvalitné a neobsahovalo neprepálený kameň. Na 50 cm3 vápna sa spotrebovalo
Vápenníctvom sa začal zaoberať v roku 1900 Jozef Sobota. Vápno rozvážal vozom s koňmi na trhy v Pezinku, Modre, Svätom Juri, Bratislave a Senci a získaval objednávky od staviteľov. Po Jozefovi Sobotovi prevzal vápennícku živnosť jeho zať Michal Hanúsek, ktorý vápno tiež vozil koňmi. Po Michalovi Hanúskovi začali vápno páliť jeho dvaja synovia Jozef a Michal. Oni už mali na rozvážanie vápna nákladné auto s nosnosťou 1,5 tony. Bol to prvý nákladný automobil na Cajle. Vápno na ňom vozili až do Dunajskej Stredy či Medveďova.
Neskôr sa pálením vápna zaoberal Weiss, po ňom si prenajal vápenné pece Jozef Benčúrik a po druhej svetovej vojne spoločnosť Jozef Slimák a spol., zvaný tiež Pipák s Fridrichom Federlom a Ladislavom Lichtnekerom starším. Tiež mali nákladné auto a vápno rozvážali až po Komárno. Na tejto trase bolo vápno po vojne veľmi vzácne. Táto spoločnosť trvala asi dva roky.
Vápno sa v minulosti pálilo aj na iných miestach Malých Karpát, napríklad v Modre, Častej, Bukovej i Dechticiach.
Dnes sa z vápenných pecí zachovali iba kopy kameňa pokryté zeminou a zarastené kríkmi a stromami.