Schaumbarov mlyn
4. Schaubmarov mlyn
Niže mlyna Kubrických stojí stále Schaubmarov mlyn, ktorý je z cajlanských mlynov najznámejší. Je to najväčší potočný mlyn v Európe. Postavili ho Pálfiovci v roku 1767 a v roku 1857 ho kúpila rodina Schaubmarovcov, ktorá prišla z Bavorska. V roku 1913 bola stará mlecia sústava, zložená z mlynských kameňov, nahradená novou zloženou z valcových stolíc.
Mlyn Gustáva Schaubmara je jednoposchodový, s povalou a je k nemu pripojený byt mlynára. Do veľkého areálu patrili ešte vozárne, maštale, sýpky, sečkáreň, stodola, dreváreň a včelín. Je to jediný mlyn v Pezinku, kde sa dodnes zachovalo mlynské koleso. Mlyn je funkčný a schopný prevádzky. Dnes je jeho zariadenie zreštaurované a sprístupnené verejnosti. V objekte domu mlynára sídli Galéria insitného umenia, pobočka Slovenskej národnej galérie, ktorá mlyn v roku 1972 odkúpila od poslednej majiteľky Kornélie Schaubmarovej. Táto expozícia bola otvorená 18. novembra 1997.
Technológiu Schaubmarovho mlyna opísal pán Vincent Hakszer, nadšenec pre staré mlyny, vďaka ktorému bol tento mlyn uvedený do funkčného stavu: „Posledná, ale rozsiahla rekonštrukcia Schaubmarovho mlyna bola uskutočnená v roku 1913. Jednoduchá prevodová sústava bola nahradená modernejšou, čím sa podarilo dosiahnuť väčšiu výkonnosť mlyna, jeho produkcie, skvalitnenie výrobkov a aj zlepšenie pracovného prostredia. Technologické zariadenie mlyna dostalo dnešnú podobu. Výkonnosť mlyna v tom období bola úctihodná, približne 5 metrákov za 24 hodín. Mlelo sa na dvoch valcových stoliciach na jednom klasickom šrotovníku. Práca v mlyne neznamená len samotné mletie obilia, ale sa začína čistením, vysievaním na princípe veľkosti a špecifickej váhy obilia a jeho prímesí. Všetky tieto stroje a zariadenia sa nachádzajú v mlynici. Zväčša sú továrenskej výroby, ale i domácej. Najstarším strojom je doma vyrobený tzv. krupičník, ktorý sa nachádza pri oknách v suterénnej časti. Šrotovník naľavo od dverí v prízemnej časti mlynice je tiež domácej výroby. Oba pochádzajú z 19. storočia. Domácej výroby sú všetky tri výťahy, zásobníky lúpačky i potrubia na spúšťanie obilia a meliva.
Samotné mletie sa začalo v prízemnej časti mlynice. Po odvážení sa obilie vysypalo priamo do čističky na podlahe. Tu sa obilie zbavilo rôznych nešistôt, aj kovových predmetov. Samospádom sa dostalo do ľavého výťahu a s pomocou korýtok až na poval, do hranolovitého vyosievača. Vyčistené obilie zbavené klasov, trávy, dreva, hrudiek, kamienkov, kúkoľu a iných nečistôt sa znova dostalo na poval, ale už s pomocou prostredného výťahu. V druhej fáze čistenia sa obilie zbavilo šupky a samospádom sa dostávalo až do suterénu, do tretieho výťahu.
Klimatizáciu vytvárali vetráky, jeden nad šrotovníkom pri dverách, druhý je priamo zabudovaný v lúpačke. Obilie bolo skoro pripravené na mletie. Pomocou tretieho výťahu sa obilie dostalo znovu na poval a pomocou ležatého transportéra do valcovej stolice. Tu došlo už k samotnej finálnej práci, k mletiu, ktoré bolo vždy viacnásobné. Múka z valcovej stolice sa znovu samospádom dostala do tretieho výťahu a bola transportovaná na poval. V tzv. múčnom cylindri bola bielená. Vybielená múka padala priamo do jednotlivých škopiek.
Mlyny zväčša pracovali vo dne i v noci. Bola to ťažký a prašná práca. Mlynári museli byť zručnými a všestrannými remeselníkmi. V mlyne sa nepilo, nefajčilo a ani nehrešilo. Mnohé opravárenské práce robili za chodu a čast dochádzalo k nebezpečným úrazom.
Popri mnohých zvláštnostiach Schaubmarovho mlyna je pozoruhodné najmä to, že vtedajší majiteľ dokázal zosúladiť klasickú, tisícročnú technológiu s modernou. Tak si vylepšil nielen pracovné prostredie, ale aj skvalitnil prácu.
Úpadok nielen tohto, ale i ostatných mlynov bol zákonitý. Objavili sa a plne osvedčili mlyny na parný, elektrický a motorový pohon. Mali omnoho väčšiu výkonnosť, lacnejšiu prevádzku a boli bližšie k ľudským obydliam. Nakoniec známym štátnym zásahom v roku 1951 došlo k odstaveniu všetkých vodných mlynov na Slovensku. Bolo ich okolo 2300 a tých funkčných môžeme zrátať na prstoch jednej ruky.“
Aj k Schaubmarovmu mlynu sa viaže jedna povesť. Podľa nej sa raz v noci rozhodli akýsi zlodeji vykradnúť tento mlyn. Vošli do dvora a do budovy chceli vojsť malými okienkami na prízemí, ktoré sú tam dodnes. Sluhovia ich však počuli a zobudili mlynára. Keď chcel prvý zlodej vojsť do mlyna spomínaným okienkom a strčil doň hlavu, mlynár schytil meč a hlavu mu odťal. Ostatní zlodeji sa čudovali, prečo sa ich druh nehýbe. Po chvíli čakanie vytiahli jeho telo von a zistili, že je bez hlavy. Od strachu sa rozutekali na všetky strany.